Rád na území Slovenska

Rád sv. Lazara v Uhorsku (12. – 19. storočie) 

V roku 1096 prechádza územím Uhorska prvá krížová výprava, ku ktorej sa pripojili aj jednotlivci z radov miestnej drobnej šľachty a poddaných. V roku 1135 uhorská šľachtičná menom Petronilla zakladá v Jeruzaleme špitál pre pútnikov z Uhorska a zaujímavosťou je, že svedkom zakladacej listiny bol sám veľmajster Johanitov a neskorší veľmajster Rádu sv. Lazara, frá. Raymond du Puy[1]. Uhorský kráľ Gejza II. ustanovil v roku 1160 za správcov uvedeného špitálu a k nemu pristavaného chrámu v Jeruzaleme Rád križovníkov sv. Štefana kráľa (lat. Cruciferi Sancti Regis Stephani), ktorý sa v písomnostiach často spomína v spojitosti s Rádom sv. Lazara v Uhorsku a neskôr sa pravdepodobne včlenil do Rádu sv. Jána.

Prvá hodnoverná písomná zmienka o prítomnosti Rádu sv. Lazara v Uhorsku pochádza z metačnej listiny z r. 1181, v ktorej sa spomína „una separat terrae Dorogh, alia Cruciferorum Sancti Lazari“[2], akési osobitne vyčlenené územie menom Dorogh inak tiež označované ako zem Križovníkov sv. Lazara. Dorog je mestečko v Komárňansko-ostrihomskej župe a uvedená metačná listina je zároveň prvou písomnou zmienkou o tejto obci. Lepra bola známa v Uhorsku najneskôr od pol. 11. storočia o čom existujú spoľahlivé záznamy v diele zo života sv. Gerárda, čanádskeho biskupa. Hospice a najmä leprosáriá vznikali obvykle za hradbami väčších miest a často popri hlavných cestách tak, aby poskytovali cestujúcim pútnikom dostupnú starostlivosť a zároveň uchránili obyvateľov miest od možnej nákazy. Preto nie je žiadnym prekvapením, že sa špitálnici sv. Lazara usadili práve v obci Dorog, ležiacej na „via magna“, známej rímskej ceste spájajúcej pôvodne Aquincum a Noricum, len pár km od Ostrihomu, najvýznamnejšieho cirkevného centra a sídla uhorského prímasa. Niektorí autori sa domnievajú, že Rád sv. Lazara pôsobil v Uhorsku skôr, nakoľko sa už v roku 1162 spomína neďaleko obce Dorog „silvula leprosorum“, les malomocných, ale v tejto súvislosti sa priama zmienka o spojení s Rádom sv. Lazara nedochovala. Môžeme však predpokladať, že Lazariáni prišli do Uhorska na pozvanie Štefana III. alebo už spomínaného Gejzu II., známeho podporovateľa križiackych reholí a zakladateľa Rádu križovníkov sv. Štefana kráľa, ako aj špitálov v Ostrihome (1147) a Stoličnom Belehrade (1162), ktorý usadil v Uhorsku rád Johanitov a Templárov.

Na začiatku 13. storočia už vlastnili lazariáni v Uhorsku rádový dom, špitál pre malomocných a kostol v Ostrihome ako aj chrám a špitál v neďalekom Dorogu[3]. Okolo roku 1230 sa v Ostrihome konštituuje plnohodnotné priorstvo Rádu sv. Lazara s vlastným predstaveným, v listinách označovaným ako „Magistro S. Lazari de Strigonio“[4]. Za vlády križiackeho kráľa Ondreja II. sa vplyv lazariánov v Uhorsku upevnil natoľko, že sa prior Rádu zdržiaval na kráľovskom dvore a zúčastňoval sa spolu s ďalšími cirkevnými hodnostármi ako svedok udeľovania kráľovských výsadných listín. Takto napríklad r. 1233 svedčil pri tzv. bereghských privilégiách[5]. Ondrej II. bol však pomerne slabým panovníkom, ktorý si vernosť šľachty a kléru zväčša zabezpečoval štedrým rozdávaním kráľovských majetkov. Výsledkom bol úpadok ústrednej moci a autority kráľa. To sa nepozdávalo jeho synovi, Belovi IV., ktorý dal v rámci prvých opatrení po svojom nástupe na trón prešetriť majetkové dary z čias svojich predchodcov a ak nejakú donáciu neuznal ako opodstatnenú, majetok jednoducho zhabal pre korunu. Repatriáciám sa popri iných zemepánoch nevyhli ani lazariáni, ktorí sa spolu s ostatnými rytierskymi rádmi obrátili s prosbou o pomoc priamo k pápežovi Gregorovi IX. Ten zanedlho intervenoval na uhorskom dvore bulou Vitero, vydanou dňa 17. februára 1236, v ktorej vyzýva kráľa Belu k navráteniu zabavených majetkov, menovite pre „Hospitalis quoque Jerosolimitani, Militie Templi, Sancti Lazari et Sancti Sansoni in Ungaria Magistrorum et fratrum recepimus questionem…“[6]. Belo síce napokon kráľovskú moc na úkor ostatných vlastníkov pôdy posilnil, zároveň však získal príliš mnoho nepriateľov z radov šľachty i kléru.

V marci roku 1241 vtrhli do Uhorska tatárske hordy. Zaplavili väčšinu krajiny, odvliekli alebo povraždili skoro štvrtinu populácie kráľovstva. Odolalo im len zopár kamenných hradov ako Nitra či Ostrihom, no špitál i chrám sv. Lazara boli obliehaním značne poškodené. Presne o rok neskôr, Mongoli opustili Uhorsko, ale ich ríša zostávala pre krajinu aj naďalej blízkou a veľmi reálnou hrozbou. Belovu ďalšiu politiku z veľkej časti určovala práve táto obava a snaha posilniť obranu krajiny. Aby sa vyhol ďalším konfliktom, musel aj on rozdávať kráľovský majetok a to najmä osobám a rodom, ktoré sa zúčastnili bojov s Tatármi. Rád sv. Lazara sa počas jeho vlády v dôsledku neustáleho prerozdeľovania kráľovských majetkov postupne dostával do úzadia. V roku 1256 Belo IV. odobral bratstvu sv. Lazara vinohrad v katastri obce Örs (dnes Nová Stráž pri Komárne) a za vojenské služby ho spolu s ďalšou pôdou daroval nemeckému comesovi Siegfriedovi z Mödlingu – „…terram villae Vrs nominatam cum vna vinea a fratribus S. Lazari…)[7]. Podľa Borovszkého (Budapest 1896) sa Rád udržal v obci ešte aj v ďalších rokoch až napokon pripadla ostrihomskej kapitule a neskôr drobným zemanom. Pozemkové vlastníctvo v Novej Stráži je zároveň doposiaľ jediným hodnoverným dôkazom o prítomnosti Rádu sv. Lazara na území dnešného Slovenska v období stredoveku.

V roku 1272 sa Rád sv. Lazara opäť spomína v metácii medzi ostrihomskou kapitulou a križovníkmi Sv. Štefana kráľa pri vymedzovaní hraníc ich pozemkov v obciach Svätý Peter, Tát a Dorog „…Ecclesie nostre Sancti Stephani cum terra Cruciferorum Ecclesie Sancti Lazary usque ad villam nostram Tat…“[8]. Uvedenú metáciu medzi „ciuitatis Strigoniensis, Crucigerorum item S. regis Stephani, et Ecclesiae S. Lazari“ napokon ešte v tom istom roku potvrdil aj panovník Štefan V.[9].

Do prvej polovice 14. stor. sa o Ráde sv. Lazara v Uhorsku píše výhradne v súvislosti s ich špitálskymi a pastoračnými aktivitami. Vojenská zložka, ak vôbec bola prítomná, musela byť len okrajovou záležitosťou, inak by sme sa o účasti rádových rytierov na niektorej z nespočetných bitiek uhorských kráľov akiste dozvedeli. Podobná situácia bola napr. v Anglicku, kde si lazariáni až do svojho zániku v 16. storočí zachovali čisto monastické postavenie[10]. V roku 1330 sa však v listine uhorského palatína, Jána Drugetha, po prvýkrát spomínajú „fratres Ordinis militiae Sancti Lazari Ierosolytani“. Drugeth, pôvodom zo Sicílie, bol prívržencom Karola Róberta z Anjou, narodeného v Neapoli, od roku 1310 uhorského panovníka. Svojim výnosom vydaným na kráľovskom dvore vo Vyšehrade berie palatín tiahnucich (procedentes) rytierov Rádu sv. Lazara pod svoju zvláštnu ochranu „sub nostram recepimus protectionem specialem“. Zároveň sa o nich vyjadruje s rešpektom ako o „duchovnej pevnosti a oddanom šíriteľovi rímsko-katolíckej cirkvi v Uhorskom kráľovstve“. Kto boli títo rytieri, šíritelia ´pravej´ viery, ktorí r. 1330 tiahli Uhorskom a potrebovali k tomu panovnícke záruky? S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o zahraničných (francúzskych alebo talianskych) účastníkov trestnej výpravy, ktorú zvolal Karol Róbert proti valašským separatistom. Uhorskí panovníci totiž celé stáročia budovali nárazníkovú zónu v južnom pohraničí, kde zakladali tzv. banáty (dnes severná časť Bulharska, Srbska a Bosny) a násilnou konverziou obyvateľov na rímsko-katolícke vierovyznanie sa snažili rozšíriť svoje domínium. To však na prevažne ortodoxnom území viedlo k nevyhnutnému napätiu, ktoré v roku 1330 vyvrcholilo v povstanie samozvaného valašského vládcu Basaraba I. Avšak dňa 9. novembra, po predchádzajúcich šarvátkach, utrpela katolícka armáda Karola Róberta z Anjou v bitke pri Posade zdrvujúcu porážku a Valašsko sa stalo nezávislým kniežatstvom[11].

Pod vplyvom anjouovských panovníkov a zahraničnej vojenskej expedície sa Rád sv. Lazara v prvej polovici 14. storočia dostáva pod francúzsku centrálnu správu v Boigny. Dovtedy vzhľadom k značnej geografickej izolácii pôsobili lazariáni v Uhorsku skôr v pozícii samostatnej provincie,  podobne ako už spomínaní anglickí rehoľníci z Burton Lazars alebo kapuánske veľkoprioristvo v Taliansku. Počas vlády Karola Róberta a jeho syna Ľudovíta Veľkého bol ostrihomský prior, Dominique de Saintroy, povinný odvádzať komende v Boigny ročné kontribúcie vo výške 4 strieborných mariek a vydržiavať kňaza menovaného priamo veľmajstrom[12]. Od týchto čias až do roku 1558 boli vysielaní zástupcovia uhorského veľkopriorstva na rádové kapituly konané na zámku v Boigny. Aj napriek neúspešnej vojenskej epizóde zostali Anjouovci štedrými podporovateľmi Rádu v Uhorsku. V roku 1390 sa rozhorel spor o pozemky medzi konventom blahoslavenej Panny Márie a konventom Márie Magdalény v hlavnom meste Buda (dnes Budapešť). V arbitráži konanej pri tejto príležitosti sa okrem iného spomína „…ad murum seu portam, per quam itur ad sanctum Lazarum, continuando vltra et extra murum a sancto Lazaro“[13]. Kaplnka a neskôr kostol sv. Lazara vznikol pri starších základoch leprosária spravovaného Rádom ešte v prvej polovici 14. storočia a nachádzal sa na západnom svahu hradného kopca. Existencia kaplnky a špitálu je spoľahlivo doložená najneskôr od r. 1355 za vlády Ľudovíta Veľkého[14].

V roku 1418 Rád sv. Lazara z Ostrihomu získal majetky aj na predmestí Budy, kedy sa v jeho držbe spomína čiastka trhového mestečka Félhevíz, známeho svojimi termálnymi kúpeľmi[15]. Mestečko bolo predtým v držbe Križovníkov sv. Štefana kráľa, s ktorými lazariáni susedili v Ostrihome i Dorogu. Pre svoje liečivé účinky termálnych prameňov bol Félhevíz obľúbenou zastávkou pútnikov a svoju komendu tu mali aj Johaniti.

Napriek pápežskému rozhodnutiu o zlúčení Rádu sv. Lazara s Rádom sv. Jána z roku 1489 kláštor a špitál lazariánov v sídelnom meste Buda bezpečne fungoval ešte začiatkom 16. storočia. Dňa 18. septembra 1500 sa v účtovných knihách správcu poľského kniežaťa Žigmunda I., mladšieho brata uhorského kráľa Vladislava II., ktorý toho času pobýval na budínskom dvore, spomína almužna vo výške 3 denárov, ktoré knieža darovalo špitálnikom sv. Lazara[16].

Hoci sa ešte v roku 1558 spomína zástupca uhorských lazariánov na zasadnutí kapituly v Boigny, od 16. storočia sa na dlhý čas vytrácajú z písomných prameňov akékoľvek zmienky o pôsobení Rádu na území Uhorska. Roku 1526 v katastrofickej bitke pri Moháči turecká armáda na hlavu porazila kráľovské vojsko, čím sa väčšina krajiny vrátane sídla Rádu v Bude a Ostrihome na vyše 250 rokov ocitla v područí osmanských okupantov.

Majetky a moc Rádu nenávratne pominuli, aby napokon ešte v 18. storočí duch zeleného kríža znovu ožil v srdciach uhorských patriotov, ktorí povstali proti arogancii cisárskeho dvoru. Celé 17. storočie je poznamenané snahou uhorskej šľachty o vymanenie sa z rakúskeho centralistického vplyvu, ktorá vyústila do série protihabsburgských ozbrojených povstaní. Najvýznamnejším a zároveň posledným bolo povstanie kniežaťa Františka II. Rákocziho, ktorý s politickou i vojenskou podporou francúzskej koruny medzi rokmi 1703-1711 načas zaujal väčšinu územia Uhorska. Francúzsko ako dlhoročný nepriateľ rakúskeho domu malo evidentný záujem na rozkole v habsburskej monarchii a náležite povstaniu napomáhalo. Práve preto sa po potlačení povstania uchýlila časť uhorskej vojenskej aristokracie práve do Francúzska, kde sa postupne emancipovala a naďalej sa vojensky angažovala po boku francúzskej armády. Vďaka zásluhám v boji sa niektorým jednotlivcom podarilo získať vysoké vojenské funkcie a stať sa dokonca členmi niektorých z dynastických Rádov francúzskej koruny, sv. Lazara nevynímajúc.

Medzi prvými sa v roku 1722 spomína Vido de Benko, kapitán uhorskej kavalérie, ktorý bol do Rádu sv. Lazara prijatý veľmajstrom Ľudovítom Orleánskym ako justičný rytier v hodnosti komtúra[17]. V roku 1744 sa v Lunéville v rodine najvýznamnejšieho povstaleckého emigranta a prešovského rodáka, grófa Ladislava Bercsényiho, narodil syn František-Anton[18]. Postavenie jeho otca, francúzskeho maršála a zakladateľa Bercsényiho husárskeho pluku, mu dopomohlo k závratnej kariére. Už vo svojich 12-tich rokoch pôsobil v otcovom husárskom pluku v hodnosti kapitána. V roku 1768 sa stal František členom osobnej gardy poľského kráľa Stanislava, vojvodu z Lorraine a Baru. V čase prijatia do Rádu sv. Lazara bol veliteľom husárskeho regimentu a zároveň guvernérom mestečka a zámku Commercy. Medzi lazariánov bol prijatý veľmajstrom Ľudovítom Francúzskym, vojvodom z Berry, roku 1769 v hodnosti komtúra. V tom istom roku ho prijali za člena maltézskych rytierov, o o dva roky neskôr sa stal aj rytierom Rádu sv. Ľudovíta. Aj napriek dosiahnutým úspechom naďalej napredoval vo vojenskej kariére až sa napokon v roku 1780 stal brigádnym generálom a r. 1784 generálom kráľovskej kavalérie. Počas revolúcie bojoval na strane rojalistov a ako dôverník kráľa Ľudovíta XVI a Márie-Antoinetty musel roku 1791 opustiť Francúzsko. Emigroval do Viedne a odtiaľ do Uhorska, kde už predtým cisárovná Mária Terézia rehabilitovala jeho slávneho otca a vzala na milosť celú rodinu Bercsényiovcov. Na sklonku života, roku 1802, pôsobil František v Prešporku (dnes Bratislava) ako člen najvyššej súdnej rady. Zomrel 25. januára 1811 v Londýne.

Azda najznámejšími kariérnymi dôstojníkmi uhorskej emigrácie boli Dessewffyovci, z ktorých vynikol najmä gróf Karol Dessewffy (brigádny generál a maršál francúzskych husárov) ako aj jeho syn Ľudovít, ktorý bol ako kadet vojenskej kráľovskej akadémie prijatý za člena Rádu sv. Lazara v r. 1782[19]. Neskôr dosiahol hodnosť plukovníka francúzskych husárov a ešte pred koncom revolúcie sa načas vrátil do Uhorska, kde v hodnosti kapitána slúžil v  7. husárskom regimente Lichtenstein. Keďže mu rakúska armáda dlhodobo odmietala priznať hodnosť plukovníka rozhodol sa v roku 1809 opäť vrátiť do Francúzska kde v Napoleonovej armáde získal za zásluhy Rád čestnej légie ako aj rytiersky Rád sv. Ľudovíta.

Obdobím 19. storočia sa uzatvára takmer 600-ročná kapitola Rádu sv. Lazara a jeho členov v Uhorsku. Na území Slovenska získal Rád sv. Lazara Ján Kanty gróf Zamoyski syn grófa Andreja Przemyslava Zamoyski a Márie Caroliny de Bourbon, princeznej Dvoch Sicílií. Za člena Rádu bol gróf Zamoyski prijatý v roku 1936 ako Veľkokrížnik  s Kolanou. Rodina Zamoyski žila až do konca roka 1944 na v Starej Ľubovni. Moderné rádové dejiny na území nástupníckych štátov po roku 1930 si budú vyžadovať samostatnú štúdiu.

Dekrét Jána Kantyho grófa Zamoyski[20]

Rádový odev 40-te roky 20. stor